Možno každý z nás v sebe nosí tieň Judáša.
Judáš bol predsa jedným z Dvanástich. Počul tie isté slová, videl tie isté zázraky, jedol ten istý chlieb. A predsa jeho srdce už nebolo s Majstrom. Toto je prvé varovanie: človek môže byť veľmi blízko Bohu a predsa veľmi ďaleko. Môže hovoriť krásne slová, zatiaľ čo v duchu pomaly vymieňa lásku za „tridsať strieborných“ – za útechu, za uznanie, za vlastný pokoj v duši.
Toto je tajomstvo, ktoré sa nedá ľahko pochopiť. Boh dovoľuje ľudskej slobode ísť aj cestou zrady, a predsa je schopný toto zlo začleniť do plánu väčšej lásky. Judáš konal z vlastnej slobodnej vôle – a skutočne zradil. A predsa sa touto zradou stalo niečo, čomu sám nerozumel: otvorila sa cesta k spáse.
Ale je tu niečo ešte dojímavejšie.
Po zrade prichádza moment pravdy. A tu sa cesty rozchádzajú. Aj Peter padol – zaprel, bál sa, utiekol. Ale dokázal plakať a vrátiť sa. Judáš neveril, že je možné sa vrátiť. Videl svoj hriech – a namiesto toho, aby sa pozrel do očí Milosrdenstva, hľadel len do svojho vlastného zúfalstva.
Toto je Judášova najväčšia tragédia. Nie samotná zrada, ale fakt, že neveril v odpustenie.
Lebo Boh môže odpustiť všetko – okrem toho, čoho sa človek odmieta vzdať.
A možno práve preto je tento príbeh taký dojímavý. Pretože nie je len o Judášovi. Je o mne a o tebe. O chvíľach, keď si vyberieme niečo pred Bohom. O chvíľach, keď naše „bozky“ nie sú úprimné. O našich malých aj veľkých zradách.
Ale je v ňom aj tichá nádej.
Ježiš vedel. Vedel, čo Judáš urobí – a predsa ho neodmietol. Zostal s ním až do samého konca. Hovoril s ním, pozeral sa na neho, miloval ho.
A to je to, na čom záleží najviac.
Dokým človek žije, zrada nie je posledným slovom. Milosrdenstvo môže byť vždy posledným slovom.
Všetko, čo musíme urobiť – na rozdiel od Judáša – je odvážiť sa veriť, že je to skutočne určené mne.
Ecclesiasticus Cor Iesu Sacratissimum